Veríš na Ježiška?

Autor je teológ a farár

Ešte stále sa mi stáva, že sa ma niekto spýta, či verím na Ježiška, hoci nie som najmladší – predovšetkým vďaka tomu, že v práci pravidelne organizujem aktivity pre menšie deti. Pre ne je to vždy, keď sa blížia Vianoce, veľmi aktuálna otázka.

Mystérium Vianoc ich celkom uchvacuje – dokonca aj tie deti, ktorým už spolužiaci stihli vysvetliť, ako to s tým vianočným Ježiškom je. Často vidím, ako sa s tým musia popasovať. Viera v Ježiška, ktorý nosí darčeky, ich láka, hoci už trochu tušia, že veci sa majú inak.

Pozorujem to aj na svojich deťoch, ktoré síce vychovávam v kresťanskej viere, ale veriť na vianočného Ježiška, ktorý nosí darčeky pod stromček, ich naučili až spolužiaci v škôlke.

Dodnes sa tak pohybujú na hrane racionálneho a rodičmi potvrdeného faktu, že darčeky si dávame navzájom, a vianočného mystéria, že sa pod stromčekom objavujú nečakane, niekedy počas Štedrého večera. A my dospelí máme to šťastie, že nás deti do tohto svojho mystéria Vianoc pozývajú, že ho môžeme spolu s nimi znovu objavovať.

Konkrétne ja vďaka tomu znovu nachádzam detskú radosť z toho, čo sa mi predtým už zdalo samozrejmé, vlastne v niečom obyčajné, ľahko dostupné – obyčajný fakt, že na mňa niekto myslí, že nie som na všetko sám, že niekto pozná moje priania, túžby, že sa na to môžem spoľahnúť. To je pre deti mystérium Vianoc, ktoré väčšinou záhadne funguje.

My rodičia zrejme v zhone bežného života nepôsobíme vždy dosť dôveryhodne na to, aby deti čosi také nepovažovali za vianočný zázrak. Celkom sebakriticky priznávam, že prinajmenšom v mojom prípade by také tvrdenie aj napriek všetkej mojej snahe mohlo byť pravdivé.

A tak objavujem spolu s deťmi to mystérium Vianoc, hoci možno trochu z druhej strany. Môžeme spomaliť, môžeme sa zastaviť a viac sa zaujímať o seba navzájom, môžeme si dopriať čas nielen na rozdeľovanie úloh, ale aj na to, aby sme hovorili o svojich prianiach, túžbach, radostiach, aby sme spolu plánovali a snívali o tom, čo bude, aby sme sa spolu smiali dobrým vtipom a veselým spomienkam.

Niekto by možno povedal, že na tom nie je nič zázračné, že to všetko sú predsa celkom obyčajné veci. Je to vlastne pravda. Rovnako je však pravda, že jedlá, ktoré jeme, a darčeky, ktoré si dávame na Vianoce sú celkom obyčajné. Ak k nim však necháme pristúpiť to tajomstvo Vianoc, stávajú sa z nich malé zázraky, vďaka ktorým si spolu s deťmi vytvárame nezameniteľné a nenahraditeľné spomienky.

Každé Vianoce sú vlastne veľkou lekciou o hodnote obyčajných vecí a bez ohľadu na to, či veríme na Ježiška, alebo nie, môžeme sa z tej lekcie veľa naučiť. Stačí len znovu objaviť ich tajomstvo.